Mandela!

Autor: Robert Fico | 13.12.2013 o 10:00 | (upravené 13.12.2013 o 10:12) Karma článku: 12,95 | Prečítané:  25145x

Mandela! Mandela! Kričal na mňa v roku 1994 v Juhoafrickej republike (JAR) blízko malého mestečka Calvinia na bohom zabudnutom mieste v buši vodič auta, ktorý ma vozil ako pozorovateľa OBSE pri prvých slobodných voľbách v JAR. Nechápal som. Zastavil auto pri osamelom stĺpe s malým vyblednutým plagátom Mandelu, pobehoval okolo neho ako zmyslov zbavený so zaťatou päsťou a vykrikujúc meno národného hrdinu ako keby ma pozýval zúčastniť sa na jeho rituálnom tanci. Keďže som nebol až tak politicky zaangažovaný na voľbách JAR a dosť nechápavo som sa na neho pozeral, znechutene mi dal najavo, že ničomu nerozumiem, buchol dverami auta a odfrčali sme na ďalšie miesto, kde sme kontrolovali priebeh volieb.

Nikdy som o voľbách v JAR v roku 1994, keď suverénne vyhral N. Mandela a jeho ANC, nepísal. Sem tam som to spomenul mojim priateľom a možno až smrť N. Mandelu ma vrátila intenzívnejšie takmer 20 rokov naspäť k neuveriteľným zážitkom.
Boli to neuveriteľné voľby. Po prvýkrát mali domorodí obyvatelia čiernej pleti možnosť vybrať si lídra svojej krajiny. S obrovským nadšením sa zvážali na nákladných autách k volebným miestnostiam, vyobliekaní do pestrofarebných šiat a košiel, tento obraz mi navždy utkvel v pamäti. Presne ako v knihe „Chalúpka strýčka Toma“, z malých bielych domčekov rozmiestnených okolo haciendy bieleho farmára postupne prichádzali tisíce nových voličov, ktorí mali navždy ukončiť nadvládu bielej menšiny.

Nikto nevedel, koľko ich je, neexistovala prakticky žiadna evidencia, žiadne občianske preukazy. Aj preto bola často jediným spôsobom, ako zabrániť tej istej osobe opakovane voliť, aplikácia modernej vedy. Tomu, kto odvolil,  nastriekali ruky špeciálnou farbou. A každý, kto išiel voliť musel  vložiť ruky do špeciálneho prístroja, ktorý fosforeskujúcu farbu okamžite odhalil. Nápad dobrý, len jeho autori nerátali s tým, že voliči po absolvovaní voľby a nafarbení rúk s hurónskymi výkrikmi "Mandela!" zdravili rad čakajúcich na voľby a podávali im ruky... A tí, keď im nebolo umožnené voliť, takmer zorganizovali povstanie. Pamätám si, ako sme museli cez médiá žiadať voličov, aby po voľbe udržali emócie na uzde, aby síce kričali, ale v žiadnom prípade nepodávali ruky tým, ktorí ešte nevolili.
Fascinujúce bolo sledovať trému, s akou prišli prvýkrát čierni občania JAR voliť. Často nevedeli čítať, a preto volebné lístky obsahovali nielen mená kandidátov, ale aj ich fotky, aby sa volič mohol rozhodnúť. Postavili sa za volebnú plachtu, a keďže sme mali právo pomáhať im pri voľbe, videli sme, ako bezbranne stoja nad volebným lístkom a nevedia, čo majú urobiť. Stačilo urobiť krížik, ale aj to bola pre mnohých nesplniteľná úloha. Zaujímavé bolo, že na otázku, koho chcú voliť, odpovedali nie menom kandidáta, ale jeho prezývkou. Samozrejme, že čierni občania volili dominantne N. Mandelu, a ak potrebovali pomoc pri voľbe hovorili o „black man“, nie o Mandelovi. Boli aj starší, ktorí prekvapujúco volili bieleho de Clerka. Ale ani tohto neoslovovali menom, ale ako „bold man“, holohlavý muž.
Bola to úžasná atmosféra. Chodili sme po pomerne veľkom teritóriu vo vnútrozemí a na jednej strane sme vnímali obrovské očakávania čiernej väčšiny a obrovský strach bielej bohatej menšiny. Vedeli, že ich super časy v JAR skončili, čo sa krátko po voľbách aj potvrdilo. Keďže som navštevoval predovšetkým poľnohospodársku oblasť a nie priemyselnú, bol som často hosťom na obrovských farmách v rukách bielych vlastníkov. Aby som trochu odľahčil zjavný konflikt, ktorý som mohol sledovať, spomínam si na môjho kolegu v delegácii pozorovateľov, povolaním zverolekár.

Na jednej farme nás majiteľ presviedčal, že jeho pes je slepý a hluchý, lebo do všetkého naráža. Po krátkej prehliadke mu priateľ zverolekár vybral z ucha predmety, ktoré mu tam natlačili deti. Chýr o tom, že v delegácii pozorovateľov OBSE je aj zverolekár, ktorý nič nepýta za svoje služby, sa rozšíril tak rýchlo, že prakticky na každej farme nás potom čakala nejaká chorá krava, tela, kôň alebo iné domáce zviera. A zverolekár sa mi na ceste domov aj priznal, že toľko zvierat v takom krátkom  čase a ešte k tomu aj zadarmo, nikdy nevyšetril a neliečil.
Nechcem a nebudem hodnotiť vplyv volieb v roku 1994 na život v JAR. Áno, pozoroval som JAR jedným okom počas mojej politickej kariéry prakticky stále. Odvtedy som tam nebol, ale vývoj asi nezodpovedá očakávaniam ani bielych, ani čiernych. Ale tak to zväčša býva po voľbách, akými boli voľby v JAR v roku 1994. Úchvatné, vzrušujúce, no s dôsledkami, ktoré v roku 1994 nechcel nikto pripustiť.
Uvažoval som, že pôjdem na pohreb N. Mandelu. Nepridal sa žiadny z okolitých premiérov, pretože, pochopiteľne, asi nemali takú citovú väzbu k tejto krajina ako ja. Po tom, čo som si o pohrebe prečítal zo serióznych zdrojov a počul od serióznych ľudí, je dobré, že som si môj nezabudnuteľný zážitok z roku 1994 nenechal  pokaziť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?