George W. Bush a Juraj Jánošík na Úrade vlády SR

Autor: Robert Fico | 19.3.2013 o 9:00 | Karma článku: 18,77 | Prečítané:  35363x

Ústavní  činitelia svojimi, často symbolickými, krokmi významne ovplyvňujú názory verejnosti aj v takých citlivých oblastiach, ako je vzťah občan - štát, hrdosť na vlastnú históriu alebo vlastenectvo. Rozumiem, že mnohých ľudí môžu z rôznych dôvodov podobné témy výrazne iritovať. Napísať pár slov o tom, ako sa vzťah k Slovensku, k jeho reprezentácii, významnejším historickým osobnostiam a legendám vyvíjal  na Úrade vlády SR ma nabudilo 300. výročie popravy Juraja Jánošíka. Myslím si, že pri plnom rešpektovaní názorov a postojov mojich predchodcov nezaškodí, aby verejnosť hlbšie nazrela do vládnej kuchyne.

Keď som po prvýkrát vstúpil ako predseda vlády v roku 2006 do priestorov úradu vlády, vedel som o nadštandardne silnej euro-atlantickej orientácii svojho predchodcu. Aj tak ma zaskočilo, keď som v prijímacom salóne našiel na stene nalepenú nefunkčnú atrapu krbu za 7000,- eur, ktorá bola trvalo nainštalovaná za účelom krátkeho stretnutia s G. W. Bushom pri príležitosti jeho prítomnosti v Bratislave /samit Putin - Bush, 2005/ a z dôvodu, že americký prezident mal mať rád miestnosti s krbmi. Nenašiel som však ani obraz slovenského prezidenta, ani mapu Slovenska, jednoducho nič, čo by kancelárie predsedu vlády spájali so Slovenskom.

Podstatne viac som bol prekvapený, keď som sa na úrad vlády vrátil pred rokom. Súčasťou kancelárií predsedu vlády je totiž aj veľká keramická plastika Jánošíkovej družiny z roku 1970, vsadená natrvalo do steny. Jej autorom je národný umelec, nositeľ štátnych vyznamenaní aj po roku 1989, Ignác Bizmayer. Žiadny socialistický realizmus, ale umelecké dielo znázorňujúce legendu našej histórie. Plastika prežila mnohých premiérov, jej osud bol však spečatený v roku 2011, keď sa ju moja predchodkyňa rozhodla prekryť sadrokartónovým sarkofágom. Podľa informácií z úradu nebola plastika vytesaná a rozbitá len preto, lebo jej autor stále žije. Samozrejme, že som sa premiérky spýtal na dôvod jej postupu; niektoré odpovede politikov v súkromných rozhovoroch však prekrývam spovedným tajomstvom.

Niekto si môže povedať, že ide o malichernosti. Áno, aj tak by sa dalo reagovať na činy mojich predchodcov. Mňa však mrzí, že ani na tých najvyšších miestach nevieme byť takí slovenskejší. Že niekomu lepíme na stenu atrapu krbu namiesto toho, aby sme mu povedali o Academii Istropolitana v Bratislave alebo modernejšie, o M. R. Štefánikovi. Mrzí ma, že nechceme vidieť a vnímať ani slovenské možno rozprávkové, ale legendy, na ktorých boli vychovávané celé generácie. Neviem si predstaviť, že by britský premiér urobil niečo porovnateľné Robinovi  Hoodovi. Potom sa vôbec nečudujem,  ak na Orave vidím reklamu na Jánošíkovú krčmu s ponukou, že – ak si kúpite dve pizze, jednu Vám dajú zadarmo.

Nechcem a nebudem moralizovať. Len mi je to ľúto. Aj preto mám v kancelárii okrem portrétu prezidenta aj bustu Štefánika a ďalšie predmety pripomínajúce dlhodobú slovenskú históriu, ako napríklad železný roľnícky nástroj starý 1200 rokov nájdený na známom vale pri obci Bojná. Aj preto som sa rozhodol, že pri príležitosti 300. výročia popravy J. Jánošíka (17. marca 1713) jeho plastiku „vyslobodím“ zo sarkofágu a nechám „ju dýchať“. Kto bude jej dych chcieť počuť, bude počuť, kto nie, nech ostane hluchý.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?