Sofiina voľba

Autor: Robert Fico | 30.6.2011 o 9:10 | (upravené 30.6.2011 o 9:16) Karma článku: 11,76 | Prečítané:  16867x

Usmrtenie pacienta zamestnancom v bratislavskej nemocnici označované niektorými médiami za eutanáziu mi pripomenulo vážne diskusie na pôde Parlamentného zhromaždenia Rady Európy (PZ RE), na ktorých som mal možnosť zúčastniť sa.

Hovoriť o eutanázii vecne sa dá len vtedy, ak budeme rešpektovať, že sú ľudia, ktorí z dôvodu náboženského presvedčenia alebo etických a morálnych prekážok eutanáziu odmietajú. A že na druhej strane sú ľudia eutanáziu, či už aktívnu alebo pasívnu, podporujúci, alebo prinajmenšom s ambivalentným vzťahom k nej.
Eutanázia je predovšetkým mimoriadne náročná etická téma. Aj preto sú rozpravy o práve pacienta na eutanáziu nekonečné. Podobne ako pri treste smrti sa pravdepodobne v krátkom čase ťažko vytvorí dominujúci etický pohľad. Naopak, hovoriť o eutanázii z hľadiska práva je vcelku jednoduché. Buď je eutanázia (aktívna aj pasívna) povolená ako legitímny zásah do základného ľudského práva – práva na život, alebo jej spáchanie zakladá trestnoprávnu zodpovednosť.
Slovenský právny systém eutanáziu nepovoľuje. Zakazuje ju. Ak by zdravotník (lekár, sestra, ošetrovateľ a pod.), hoci na výslovné želanie zomierajúceho pacienta, pristúpil k aplikácii smrtiacej látky (napríklad v Holandsku sa do nedávna zavádzal do pacientovej žily sodium thiopental vedúci ku kóme pacienta a následne sa aplikoval Pancuronium na zastavenie dýchania) alebo by asistoval pri samovražde pacienta (v tej istej krajine sa za prítomnosti lekára podá pacientovi vypiť silný barbiturát), spáchal by trestný čin.
V Európe, pokiaľ sa nemýlim, sú dve krajiny výrazne sa angažujúce v eutanázii, a to Holandsko a Belgicko. Po určitom období používania eutanázie bez primeranej právnej úpravy obidve krajiny v tom istom roku 2002 prijali samostatný zákon (v Holandsku nazývaný Termination of Life on Request and Assisted Suicide, preložil by som to a nech mi všetci prekladatelia odpustia, ak nie správne, ako zákon o ukončení života na požiadanie a asistovanej samovražde). Podmienky na vykonanie eutanázie sú v obidvoch právnych úpravách vcelku podobné:
1. Utrpenie pacienta musí byť neznesiteľné a bez nádeje na zlepšenie
2. Požiadanie pacienta o eutanáziu musí byť slobodné a pretrvávajúce
3. Pacient si musí plne uvedomovať podmienky, v ktorých sa nachádza, perspektívy a možnosti
4. Najmenej jeden nezávislý lekár musí tieto podmienky potvrdiť
5. Usmrtenie pacienta zrealizuje lekár zdravotníckym postupom alebo pacient za prítomnosti lekára
6. Pacient je starší ako 12 rokov (pri veku 12 až 16 rokov sa vyžaduje súhlas rodičov)
7. Lekár musí príslušné orgány informovať o eutanázii z dôvodu kontroly
Takáto právna úprava by mohla navodzovať obraz, že k eutanázii dochádza len vo výnimočných prípadoch. Opak je pravdou. Len v Holandsku od nadobudnutia účinnosti zákona (1. apríl 2002) došlo k niekoľko tisíc aplikáciám aktívnej eutanázie alebo asistovanej samovraždy. A v tom je základný problém povolenia eutanázie ako legitímneho zásahu do práva na život. Ak nám právny predpis povoľuje rýchlosť 130 km/hod, máme tendenciu ísť 140-150 km/hod. A bohužiaľ, tendencia prekračovať hranice niečoho povoleného je podstatne silnejšia ako tendencia porušovať hranice zakázaného. Zdá sa, že vôbec neplatí ani jeden z hlavných argumentov pre právne zakotvenie eutanázie, podľa ktorého nám legalizácia eutanázie, na rozdiel od jej zákazu, umožní lepšie kontrolovať eutanáziu v praxi a v prípade potreby jej aj zabrániť. Výskum organizovaný holandským profesorom van der Maasom preukázal, že zákonná požiadavka na lekára informovať príslušné orgány o prevedení eutanázie sa v praxi nedodržiava a veľký počet prípadov eutanázie bol lekármi zatajený. Teda žiadna kontrola ani prevencia. Závažnejšie je, že k eutanázii došlo v tisícoch prípadov bez výslovnej a slobodnej žiadosti pacienta (sic!). Výbor pre právne záležitosti a ľudské práva PZ RE vyvodil z toho pomerne presný záver, keď v roku 2003 konštatoval: „Situácia v Holandsku potvrdzuje, že legalizácia eutanázie a asistovanej samovraždy je ďaleko od zavedenia lepšej kontroly, jednoducho len umožňuje viac eutanázie a a viac asistovaných samovrážd.“
Ak by sa ma niekto spýtal na osobný názor ohľadne eutanázie, asi by som sa stotožnil s jedným zo záverov diskusie v PZ RE a jeho výboroch, podľa ktorého nikto nemá právo žiadať od smrteľne chorého alebo zomierajúceho pacienta, aby svoj život dokončil v podmienkach neznesiteľného utrpenia a úzkosti, ak pacient trvale prejavoval vôľu ukončiť takýto život. To je ale etický pohľad na tému. Právne je treba súhlasiť s Odporúčaním č. 1418 PZ RE, podľa ktorého: „Právo na život, najmä pokiaľ ide o smrteľne choré alebo zomierajúce osoby, je zaručené členskými štátmi podľa článku 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý vyhlasuje, že nikto nesmie byť úmyselne zbavený života.“ V rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva nenachádzame žiadny posun a odklon od citovaného odporúčania, hoci sa zaoberal niektorými mimoriadne závažnými prípadmi asistovanej samovraždy pacientov, ktorí by napríklad v Holandsku spĺňali podmienky na legálnu eutanáziu. Hoci sa viem s myšlienkou eutanázie stotožniť a vedel by som si pravdepodobne predstaviť aj jej právnu úpravu, skúsenosti zo zahraničia nás musia presviedčať, že riziká zneužitia eutanázie sú podstatne vyššie pri jej povolení ako pri jej zákaze spojenom s trestno-právnou zodpovednosťou. Nedá sa vylúčiť, že tam, kde eutanázia je zakázaná, sa nevyskytne v extrémnych prípadoch hodných osobitného zreteľa a nikdy sa o nej verejnosť ani príslušné orgány nedozvedia. Toto ale považujem za menšie zlo ako je eutanázia, hoci právne povolená, ale aplikovaná na tisícoch pacientov bez ich výslovnej žiadosti. A chcem veriť, že eutanázia sa nikdy nestane na Slovensku politickou témou. To by jej uškodilo najviac.
A ako ďaleko môže zájsť atmosféra v krajine s povolenou eutanáziou, ako ďaleko sú ľudia schopní prekročiť etické hranice života a smrti, ukazuje informácia z Holandska, podľa ktorej vo februári 2010 občianska iniciatíva nazývaná Out of Free Will navrhla, aby všetci holandskí občania starší ako 70 rokov, ktorí sa cítia unavení zo života, mali právo na odbornú pomoc pri ukončení života. Organizácia zberala podpisy na podporu príslušnej zmeny zákona a podpísali sa mnohí prominentní občania vrátane bývalých ministrov, umelcov, právnikov a lekárov. Pri všetkej úcte k občianskym iniciatívam, toto sa mi naozaj už zdá byť prehnané, ale proti gustu žiadny dišputát.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?