Ľudské práva na predaj

Autor: Robert Fico | 10.5.2011 o 9:59 | (upravené 10.5.2011 o 10:24) Karma článku: 12,72 | Prečítané:  15537x

Na prednáške pre študentov žurnalistiky o slobode prejavu a ochrane osobnosti ( V rokoch 1994 – 2000 som právne zastupoval SR na Európskom súde pre ľudské práva, aby nevznikali pochybnosti o mojej spôsobilosti prednášať na danú tému.) som v diskusii povedal, že „ v zahraničnom obchode neexistuje morálka ani ľudské práva“.  Pri vyslovení takýchto slov na diplomatickom poli by asi  niektorí  „pozorovatelia“ dostali záchvat, ale práve osobné stretnutia, či blogová aréna sú tou patričnou pôdou, na ktorej  možno o tejto téme hovoriť otvorenejšie. Samozrejme s podporou  argumentov, ktorých posúdenie už nechám na vás.

Ľudské práva  sa žiaľ v medzinárodnej politike často používajú iba ako zámienka na použitie vojenskej sily, pričom sa prakticky vždy sleduje zásadne odlišný záujem, zväčša ekonomický. A keď aj nejde priamo  o použitie vojenskej sily, reči o ľudských právach veľmi rýchlo prekryje výhodná obchodná spolupráca. Ako mám veriť zahraničným lídrom, keď napríklad toľko z vlastných kancelárií kritizujú Čínu pre nedodržiavanie ľudských práv a potom v hlbokom predklone, s úsmevmi a pevnými stiskami rúk v Pekingu dohadujú multimiliardové obchodné kontrakty? 

                Pozorne sledujem všetky významné vojnové konflikty. A pri ich riešení, resp. neriešení čím ďalej tým viac vychádza na povrch cynizmus svetovej zahraničnej politiky a pomerne očividná neschopnosť medzinárodných organizácií, predovšetkým OSN, niečo konkrétne na zastavenie konfliktu urobiť.  Netreba ísť ďaleko do minulosti. V roku 1994 v africkej Rwande došlo ku genocíde a prakticky za sto dní príslušníci kmeňa Hutu vyvraždili odhadom okolo 800 000 príslušníkov kmeňa Tutsi.  Keď sme v roku 2004 tento prípad genocídy rozoberali na školení pre advokátov vystupujúcich pred medzinárodnými trestnými tribunálmi, experti potvrdili, že účinnosť zabíjania s použitím mačiet a strelných zbraní bola podstatne vyššia ako systém vyvražďovania Židov a Rómov počas Holocaustu. A teraz podstatná otázka. Prečo, ak celý svet vedel, čo sa deje v Rwande v roku 1994, že takmer milión detí, žien a mužov bolo zmasakrovaných, nikto nepoužil prakticky neobmedzené vojenské možnosti NATO na zásah a zabezpečenie mieru? Kde boli mierotvorcovia? No nikde, pretože, obrazne povedané,  okrem komárov,  malárie a neznesiteľného nepriateľstva  medzi kmeňmi Tutsi a Hutu toho v Rwande veľa nebolo. Najmä nie ropa, alebo plyn. Takto môžeme pozerať aj na tragédie v Somálsku , alebo Sudáne. Tragikomicky potom vyznievajú niektoré rady, ktoré mal kmeň Hutu dostať od niektorých európskych vojenských poradcov, že treba zlepšiť mediálny obraz vyvražďovania, že mŕtvoly by nemali byť ponechané na cestách, ale prikrývané v poraste banánovými listami a podobne.

                Irak, to už bol iný príbeh. Najskôr obvinenia z existencie zbraní hromadného ničenia, či prepojenia na teroristické siete. A tieto obvinenia nepadli len tak hocikde, ale priamo na pôde OSN. Ani jedno sa však nepotvrdilo, zato poslúžili ako dobrá zámienka na použitie vojenskej sily, dokonca bez mandátu OSN. Aj slovenská vláda M. Dzurindu sa nechala zatiahnuť do tohto dobrodružstva. Ak sa správala tak cynicky ako v prípade povolenia preletu lietadiel NATO s cieľom bombardovať Srbsko s tragickými dôsledkami pre nevinné civilné obyvateľstvo, za vlajku v Iraku si mala vláda aspoň vypýtať účasť na kontraktoch pri obnove vojnou zničeného Iraku. Ani na to sa vláda M. Dzurindu nezmohla. Som rád, že sa nám podarilo presadiť v roku 2006 okamžité stiahnutie slovenských vojakov z Iraku. Kto sleduje tento región, na každodennej báze sa dozvedá o narastajúcom napätí, bombových útokoch a absolútnej nestabilite Iraku. Ale najpodstatnejšia vec je pod kontrolou, a to je ropa, tá ropa, kvôli ktorej sa naštartovala celá vojenská mašinéria.

                Chcem len veriť, že vojenská operácia NATO v Afganistane bude svetlou výnimkou. Ak jej cieľom je boj proti terorizmu, Slovensko sa ho musí zúčastniť a účasť jeho vojakov v tejto operácii je plne legitímna a má aj moju podporu.

                Ďalšou škvrnou na svetovej zahraničnej politike je Líbya. O použití vojenskej sily v Líbyi si myslím svoje a opäť ju pripisujem obrovským zásobám ropy. Mrzí ma, že znovu trpia len a len civilisti, kým zainteresovaní sú chránení betónovými krytmi ,alebo riadia operácie z pohodlných kancelárií v zahraničí. Napriek tomu som čakal, že sa aj na Slovensku ozve niekto z vlády, keď sa objavila informácia o zabití syna líbyjského vodcu Kaddáfiho a jeho troch vnúčat pri leteckom nálete na jednu z rezidencií v obytnej časti Tripolisu. Vychádzam z toho, že táto informácia je pravdivá, pretože nikto ju doteraz nepoprel. A je mi jedno, ako si kto bude vysvetľovať, že hovorím o synovi a vnúčatách líbyjského vodcu. Kto si pozorne prečíta rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 1973, nehovorí sa v nej nič o zabíjaní civilistov alebo rozhodnutí popraviť líbyjského vodcu. Toho, s ktorým si v  Bruseli podala celá európska politická špička ruku. Rezolúcia naopak požaduje zastavenie akýchkoľvek útokov proti civilistom a vyhlásila v Líbyi bezletovú zónu. Ak vojenské lietadlo členského štátu NATO vystrelí raketu na dom, v ktorom sa má nachádzať Kaddáfi, vieme aký cieľ sledovalo. Ak sa cieľ nenaplní a zomrú vnúčatá a syn vodcu, nemôžem akceptovať  vyhlásenia typu, že ide len o vedľajšiu škodu (Alain Juppé,  francúzsky minister zahraničných vecí).

                Ak chceme návrat elementárnych pravidiel do svetovej zahraničnej politiky, nezainteresované krajiny vrátane Slovenska musia na podobné zlyhania a zavádzanie svetovej verejnosti reagovať. Odmietam sa tupo prizerať na niečo neakceptovateľné len preto, aby sa moja politika nestala terčom kritiky vplyvných štátov.  Ak chce medzinárodné spoločenstvo niekoho, s kým  donedávna otvorene, bez škrupulí ekonomicky spolupracovala, fyzicky zlikvidovať alebo dlhodobo izolovať, nemôže to urobiť inak ako legálnou cestou. Zadržať ho, obviniť a obžalovať, ak sú na to dôvody a postaviť pred medzinárodný trestný tribunál.  Mimosúdne popravy alebo iné tresty sú  neprijateľné. Spomeňme si na prípad Adolfa Eichmanna, jedného z hlavných aktérov Holocaustu. Po II.  svetovej vojne sa skryl v Argentíne, kde ho po niekoľkých rokoch  našlo komando izraelského Mossadu a 11. mája 1960 unieslo z Buenos Aires do Izraela. Tiež ho mohli bez akýchkoľvek problémov zabiť na mieste. V roku 1961 bol však Eichmann odsúdený súdom na trest smrti a ten bol vykonaný v roku 1962. Právny aspekt zabitia Bin Ladina sa komentuje veľmi ťažko, pretože sa objavujú kontroverzné informácie. Zabitie teroristu hľadaného celým svetom a zodpovedného za obrovské tragédie je určite akceptovateľné, ak bolo súčasťou vojenského stretu špeciálnej protiteroristickej jednotky a ochrancov teroristu a pravdepodobne takto ho vníma aj väčšina svetového spoločenstva.    

                Nárast odvetných akcií za zlyhania je  prirodzený. Vidíme ho v Iraku, v Afganistane a pravdepodobne sa ho dočkáme aj v Líbyi. Musíme ale vnímať aj to, že škody na vnímaní  svetovej politiky ako spravodlivej a nevyhnutnosti nekompromisného dodržiavania vzácnych hodnôt, akými sú ľudské práva a demokracia, narastajú do obrovských rozmerov.

 

Robert Fico

  

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?